Podujatie FSS
Futurologická spoločnosť na Slovensku (FSS)
Sekcia futurológie Slovenského komitétu pre vedecké riadenie ZSVTS
v spolupráci s Mestskou knižnicou Bratislava
Akcia: VS 30 208
Vás pozýva
na seminár na tému:
Je dlhodobo udržateľný život možný?
Odborné podujatie sa uskutočňuje v rámci
20. výročia ZSVTS
1. Vstupný referát: Mgr. Ing. Štefan Šrobár,
CSc.
2. Diskusia
Čas konania: Utorok - 16. novembra 2010, od
16.00 hod.
Miesto konania: Informačná kancelária Rady
Európy - Klariska 5
S pozdravom
Doc. PhDr. Ladislav Hohoš, CSc.
predseda FSS
V Bratislave, 8.11.2010
 |
Mgr. Ing. Štefan Šrobár,
CSc., narodený v roku 1945 v Bratislave, po absolvovaní Agronomickej
fakulty na VŠP v Nitre (1970), pracoval ako vedecký pracovník v odbore
ochrana rastlín. Po ukončení štúdia na CMBF v Bratislave (1994) pôsobil
ako katechéta na strednej škole. V súčasnosti sa venuje teologickej
publicistike, najmä interpretácii biblickej exegézy. |
Je dlhodobo udržateľný život možný?
Človek je od prírody odkázaný na umelosť, teda na
kultúru a civilizáciu. Problém spočíva v tom, ako ďaleko sa môže človek so
svojou druhou prírodou, čiže kultúrou, vzdialiť od prírody prvej. Nemôže sa jeho
druhá príroda dostať do sebaničivého protikladu voči prvej prírode? Dnešný
konflikt medzi človekom a prírodou je rôzne interpretovaný. Prírodu v prvom rade
neničia ľudia. Objektívnou logikou svojho fungovania, logikou svojej reprodukcie
a evolúcie ju poškodzuje globálny systém spoločenskej materiálnej kultúry,
ktorej najagresívnejšiu formu vo vzťahu k ekológii reprezentujú dnes technické
civilizácie. Globálne ekologická kríza je konfliktom medzi pozemskou prírodou a
ľudskou kultúrou ako celkom. A práve v tomto zmysle má táto kríza ontologickú
dimenziu. Jej správne pochopenie vyžaduje reprezentatívnu ontologickú teóriu,
lebo tradičná ontológia filozofickú reflexiu tejto krízy neumožňuje. Keď nemáme
primeraný koncept bytia, nevieme, čo sa to dnes so svetom deje. Preto ani
neviem, čo je podstatou tejto krízy a čo môže filozofia pre jej vyriešenie
spraviť. Problém opozície prírody a kultúry, príčiny ich štrukturálnej a
funkčnej nekompatibility je možné filozoficky reflektovať z hľadiska evolučnej
ontológie.
Každá epocha má svoj pojem prírody, ktorý je
odrazom dobových aktivít a prevládajúceho svetonázoru. Preto treba tento pojem
analyzovať vždy z hľadiska jeho účelnosti a funkčnosti v konkrétnych
historických podmienkach. Ak tak spravíme pre súčasnosť, zisťujeme, že všeobecne
rozšírená predstava o prírode je neadekvátna a od nej sa odvíjajúca ľudská
aktivita vedie do slepej uličky. Racionalistický novovek prináša so sebou
problém vzťahu človek a príroda a jeho narastajúcu polarizáciu. Tento dualizmus
poznačuje myslenie a konanie človeka ešte aj v súčasnosti. Je to práve tento
dualizmus, ktorý naznačuje koncom dvadsiateho storočia možné spojenectvo človeka
a prírody proti civilizácii, ktorú vytvoril človek zdanlivo proti prírode a ona
sa mu vymyká z rúk. Akoby chcela ovládnuť už nielen prírodu, ale aj človeka.
Človek prírodu nemôže ničiť, lebo sám je jej prejavom a ani svojou ničivosťou
nevychádza za rámec prírody. Ničí prírodniny a narúša životné prostredie, teda
nie prírodu samotnú, ale výsledky jej fungovania. Jeho aktivity môžu byť dokonca
katastrofálne v tom zmysle, že spôsobia zánik ľudstva, alebo priam zánik života
na Zemi, ale ani teraz ešte nedošlo k zničeniu prírody. Ak toto tvrdenie
príjmeme, potom nie je vhodné uvažovať o dualite človek-príroda, alebo dokonca
trialite kultúra-civilizácia-príroda. Múdrosť prírody je iná než múdrosť
človeka. Ten má vlastne iba dve možnosti. Buď sa deklarovať za partnera, alebo
dokonca pána prírody, a vtedy by sa jej svojou múdrosťou mal prinajmenšom
vyrovnať, alebo zrušiť dualizmu, považovať sa za integrálnu súčasť prírody, za
jeden z možných spôsobov ako sa prejavuje a preto svoju múdrosť budovať ako
špecifický prípad múdrosti prírody. V súvislosti s ochranou prírody sa veľa
hovorí o (ne)oprávnenosti antropocentrickej etiky a o tom, či má príroda sama o
sebe hodnotu. Ak definujeme hodnotu axiologicky ako realizovanú normu, potom
jednou z hodnôt prírody je práve človek. Ak hovoríme o hodnote v inom zmysle,
ide nám zrejme o využiteľnosť či prospešnosť a keďže túto dokážeme posúdiť len z
hľadiska človeka, nemá zmysel uvažovať o hodnote prírody z hľadiska akéhosi
vyššieho princípu. Ak však ide o využiteľnosť pre človeka nejde o prírodu, ale
prírodné zdroje. Prekonanie dualizmu vzťahu človek-príroda si nemožno
predstavovať v podobe bezproblémovej zmeny, ale skôr dlhodobého konvergentného
vývoja. Ak príjmeme dôsledne monistické hľadisko musíme konštatovať, že človek
ba aj jeho inštitúcie sú prírodnými telesami, ktoré podliehajú evolúcii a tá sa
v jeho prospech urýchľuje. Máme takpovediac nevyhnutnú možnosť aktívne
spolupôsobiť ako evolučný faktor, nie však z pozície vládcu prírody, ani jej
partnera, ale ako jej súčasť.
Chuťou k životu rozumieme tú duševnú vlohu,
zároveň rozumovú a citovú, ktorá nám umožňuje vidieť celok života, sveta a
činnosti ako zaujímavý a príťažlivý. Podstatou chuti k životu je, že sa chce
rozvinúť v trojakej podobe od „vôle prežiť“, cez vôľu „dobre žiť“ až k „vôli
viac než žiť“. Chuť žiť, opravdivá chuť žiť – to je základná pružina evolúcie.
Vďaka masmédiám a cestovaniu sme pochopili, že sme súčasťou jedného planetárneho
ekosystému, nedostatočne rozšírená je však vedomosť, že je globálne možné na
celé ľudstvo rozšíriť poruchu, ktorú u jednotlivcov poznáme ako depresiu až
nechuť k životu, a že strata chuti k evolúcii, ktorej možnosť naznačuje P.
Teilhard de Chardin môže byť prvou fázou nevratného procesu zániku ľudstva. O
osude našej existencie rozhoduje to, či sa vôľa k životu stáva v nás sama sebou
a takouto aj ostane, či neochabuje, ale sa rozvíja k plnej životnosti. Jej
prisviedčanie svetu a životu má svoj zmysel v sebe samom. Vyplýva z vnútornej
nutnosti a je sebestačné. Týmto prisviedčaním dospieva moja existencia k cieľu
tajomnej univerzálnej vôli k životu, ktorého som prejavom.
Environmentálne myslenie súčasnosti je možné
charakterizovať ako hľadanie syntézy namiesto partikularizmu, hľadanie zmyslu
namiesto samoúčelnosti technického rozvoja a ako hľadanie novej paradigmy,
ktorou by bolo možné nahradiť hodnotový model a vzorec konania, ktorý pochádza z
moderného veku. Riešenie globálnych environmentálnych problémov sa nezaobíde bez
rekonštrukcie stupnice hodnôt. Súčasný človek podľahol konzumnému a
hedonistickému prístupu k prírodným entitám. Privlastňovanie prírody je vlastne
vyjadrením mentality lovca. Toto nadradenie „mať“ nad „byť“ premenilo dokonca aj
človeka na vec. Environmentálna etika nepochybne iniciovala vznik kritérií
dlhodobo udržateľného života či rozvoja. Cieľavedomým hľadaním dlhodobo
udržateľného spôsobu života sa potrebujeme zaoberať jednak preto, že sme
neporovnateľne početnejší, ako aj preto, že sme neporovnateľne náročnejší ako
naši predkovia. Keď sa spotreba stane z nástroja na uspokojovanie potrieb kľúčom
k šťastiu, vytvára nekonečný nárok, ktorý nevyhnutne ohrozuje environmentálnu
stabilitu Zeme. Ekosofický životný štýl uznáva hojnosť, bohatstvo, prepych a
blahobyt. Ale definícia všetkých pôžitkov vychádza z kvality života a nie
životnej úrovne. Hojnosť, bohatstvo, prepych a blahobyt sú v rámci kvality
života chápané z hľadisko toho, ako ich dotyčný človek prežíva. Naproti tomu
ponímanie životnej úrovne k definícii „dobrého života“ potrebuje tovar a všetky
príjemnosti, ktoré spoločnosť v danom okamihu uznáva. Čo je pre niekoho
„najlepšie“ sa z ekosofického hľadiska vzťahuje k celkovému názoru toho človeka.
Hĺbková ekológia považuje z hľadiska udržania života a jeho rozmanitosti za
nevyhnutné limitovať životnú úroveň ľudí v najbohatších krajinách a ponúknuť
namiesto toho inú kvalitu života bližšiu ľudskej identite, ktorá spočíva v
rozmanitosti interakcií človeka so svetom v sociálnom i prírodnom zmysle.
Štefan Šrobár
Spätné odkazy: Tu môžete mať link! | Predávame textové odkazy!
tagy / značky
futurológia
náuka predpoveď
výskum svet
budúcnosť prognostika
futuristika veda
politika ekonómia
ekonomika média
kríza
apokalypsa
inovácie komunita
osveta
spoločnosť štát komunikácia
demokracia
kultúra kontrola výchova
transparentnosť kapitalizmus
komunizmus
plánovanie trh ľudstvo
človek práca
prognózovanie solidarita utópia
civilizácia
chaos čas
pokrok
vízia kvalita
participácia perspektívy stratégia
